Requiem aeternam - o mačkách, pitvách a pohreboch

Autor: Alžbeta Harárová | 27.8.2015 o 21:31 | Karma článku: 15,10 | Prečítané:  2164x

Mám  23 rokov. O živote neviem nič. O smrti ešte menej. Takže toto nie je filozofická esej plná slov, ktorých význam čitateľ nepozná a autor len matne tuší. Ani mravoučné kázanie. Sú to len 4 obrazy smrti.

Obraz č. 1:

Mám necelé 3 mesiace (ok, tento obraz je značne zprostredkovaný, môj vtedajší vek ma snáď ospravedlňuje). Je noc a moja mama sa snaží ma nakojiť. Z vedľajšej izby sa ozve naliehavá žiadosť dedka, ktorý po zlomenine krčku zostal ležiacim pacientom. Chce pomôcť s otočením na bok. Mama ho prosí, aby chvíľu vydržal, kým ma dokŕmi. Lenže dedko má bolesti a nástojčivo žiada ďalej. Zvyšuje hlas. V dome je ešte otec - toho ,,nočná služba" čaká druhú noc a ráno vstáva skoro do práce - a mojich 5 starších súrodencov vo veku 2 - 10 rokov. Mama nechce riskovať, že ich dedkov krik zobudí. Rezignovane ma odloží a ide za ním. Na to, samozrejme, spustím rev ja (asertivita mi bola zrejme darovaná už od kolísky). A mama trávi zvyšok noci pendlovaním medzi mnou a dedkom. Druhú noc sa skúsi trochu vyspať, kým bude bdieť otec. Cez deň otec pracuje a mama sa snaží nejako ukočírovať svorku 6 malých detí (plus dedko). Celý ten obraz trvá rok a pol. Keď o tom rodičia hovoria, nie je v ich hlase pátos. Pýtam sa, prečo nevyužili hospic. Žiaden k dispozícii nebol (rok 1992). A potom - ,,proste sme vedeli, že je to posledná vec, ktorú môžeme a máme preňho urobiť - nenechať ho zomrieť samého". Ddedko zomrel po roku a pol v spánku. Presne tak, ako si to vždy prial.

Obraz č. 2:

Mám 8 rokov. Je pol ôsmej večer a mne je zima na nohy, pretože večne nemôžem nájsť papuče. Snažím sa vliezť do postele k babke (manželke spomínaného dedka), a zohriať si pod perinou nohy. Tak, ako som to robila 8 rokov predtým. Lenže babku priviezli predchádzajúci deň z nemocnice - chcela zomrieť doma, a pretože smrť sa blížila, previezli ju z nemocnice (kde už nemohli nič robiť) k nám domov. Mama, vidiac, že babka má smrť na jazyku, ma okríkla, aby som jej dala pokoj (uznávam, že driapať sa do postele k umierajúcemu asi nie je zrovna prejav bohvieakého citu, ale v 8 rokoch vám niektoré veci proste nedochádzajú). Babka sa s námahou usmeje: ,,Len ju nechaj, nech sa zohreje, kým nie som studená!" O necelú polhodinu neskôr zomrie - pri plnom vedomí, okolo nej sedia v miestnosti obaja moji rodičia, nás 6 detí a babkina mladšia sestra. Presne tak, ako si to vždy priala.

Malá poznámka na okraj: nemám jasnú predstavu o svojej ideálnej smrti, ale jedno viem s istotou: rada by som bola polhodinu pred smrťou schopná takého krásne čierneho humoru.

Obraz č. 3:

Mám 21 rokov. Volám s otcom - moja mačka, ktorú  som dostala pred 8 rokmi ako vianočný darček a o ktorú sa po mojom odchode do Prahy starali rodičia (nemala som srdce zavrieť ju, večne pobehujúcu po dvore, na byt), je ťažko chorá. Telefonát s veterinárom, dohadujeme sa na eutanázii. Volá mi sestra. ,,Ak chceš, pôjdem tam s ňou ja, aby si sa na to nemusela dívať." Odmietam. Pretože mám v hlave zakódovanú vetu mojich rodičov: ,,Nenechať zomrieť samého." Tá mačka - Sanga - bola 8 rokov môj najlepší kámoš. Bola to posledná vec, ktorú som pre ňu mohla a mala urobiť. K veterinárovi som ju odniesla sama, držala som ju celý čas na rukách, odniesla som ju domov, vykopala som jej na záhrade hrob, uložila som ju doňho, zahrabala som hrob a nastavala naň malý pomník z tehál. Prečo? Pretože verím tomu, že pohreby sú dôležité. Nie pre mŕtvych, tým je to jedno. Asi. Ale to my, my potrebujeme ten rituál, my potrebujeme vedieť, že je koniec. Definitívny. Potrebujeme vykopať hrob (alebo vybaviť pohreb), potrebujeme vidieť rakvu, potrebujeme vidieť zasypaný hrob. Potrebujeme nad ním chvíľu plakať. A potrebujeme vedieť, že sme urobili tú poslednú vec, ktorú pre niekoho môžeme urobiť. Možno je trochu kacírske hovoriť o pohrebe mačky hneď po popise smrti dvoch ľudí. Ale vďaka tomuto obrazu som pochopila niečo z tých predchádzajúcich dvoch. Vedela som, čo mám robiť, pretože mi to dvakrát predtým bolo ukázané. Nenechať v smrti samého...

Obraz č.4:

Mám čerstvých 22, a práve sa chystám vojsť do pitevne. Som v prváku na medicíne a anatomická pitva je nutný krst. Všetci myslíme na to, aby sme neboli zrovna my tým nešťastníkom, ktorý odpadne alebo ,,uřízne fibularis". Nemám problém s telami - som z prírodovedy zvyknutá pitvať zvieratá. Mám ale strach z tváre. Niektoré telá na pitevni majú totiž otvorené oči. Toho sa desím. Videla som tváre mŕtvych príbuzných a ten pohľad ma potom v noci strašil v snoch. Nechcem byť za sraba, ale bojím sa. Vojdem, snažím sa ignorovať pach formaldehydu (po pár minútach ho prestanem vnímať, tak sa na mňa nalepí). Využívam chvíľu chaosu, kým nás rozdelia ku stolom, a prejdem k trom telám, určeným nášmu kruhu. Donútim sa ísť celkom blízko, donútim sa pozrieť mŕtvemu do tváre, a pozrieť sa mu do pootvorených očí. A v duchu sa telu prihováram: ,,Dobrý deň, pani, ja som Alžbeta Harárová, som medik v prváku, dnes a potom celý týždeň sa na vás budem učiť anatómiu. Mrzí ma, ak budem nešikovná, so skalpelom to ešte moc neviem. A ďakujem, že ste nám venovali telo." Ten istý rituál zopakujem ešte dvakrát. A úplne na koniec potichu odriekam jedinú latinskú modlitbu, ktorú poznám: ,,Requiem aeternam dona eis, Domine, et lux perpetua luceat eis!" Naraz zo mňa spadne všetok strach. Už z tiel nemám strach, ani k nim necítim odpor. Pozrela som sa im do tváre, poďakovala som a urobila som to posledné, čo som pre nich mohla urobiť - prejavila som im úctu. Strach pred vstupom na pitevňu som už v nasledujúcich dňoch nemala. Len som pri vstupe vždy potichu zopakovala tú jednu vetu. Prečo? Pretože jednu vec o smrti predsa len už asi viem - že najlepší spôsob ako sa smrti prestať desiť, spočíva v tom, nesnažiť sa pred ňou utiecť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?