reklama

Exitus

Piaty deň medickej ošetrovateľskej praxe, 8,40. Vo dverách sa zastaví doktorka a povie meno pacienta. ,,Už? Kývne. Hlavou mi preletí: ,,Vďakabohu! Pacient, ktorý už druhý týždeň na interne čaká na smrť, to má konečne za sebou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

V druhom ročníku majú všetci medici na našej fakulte (2.LF UK) povinnú dvojtýždňovú letnú ošetrovateľskú prax. Pretože na prázdniny mám iné plány - napríklad zarobiť si na ďalší rok školy - rozhodla som sa rýchlo spraviť všetky zimné skúšky a prax splniť už vo februári. Prvého v pondelok v nekresťanskom čase 6,40 som sa teda hlásila staničnej sestre na príslušnom oddelení a začala mi prax, ktorej zmyslom je (citujem staničnú sestru) ,,dát vám příležitost vyzkoušet si práci sester, protože existuje jistá slabá naděje, že se pak již jako lékaři nebudete chovat jako úplný hovada". 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dalo by sa písať o rôznych veciach - napríklad o neskutočnej trpezlivosti pacienta, ktorý mi na moje ospravedlnenie za to, že som mu prepichla - a tým pádom zničila - poslednú schopnú žilu, len s úsmevom povedal: ,,Nevadí, slečno, jestli chcete, tak mi můžete klidně rozpíchat i nohy, někde se to naučit musíte.'' O často povýšeneckom a hrubom chovaní lekárov voči sestrám s 30-ročnou praxou. O sanitárovi, s ktorým chodím prebaľovať inkontinentných pacientov, a ktorý mi pri tej príležitosti rozpráva svoj spletitý životný príbeh a udeľuje rady do života. Avšak človek, ktorý mnou naozaj otriasol, mlčal. A predsa mi toho povedal viac, než tí ostatní dokopy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vošla som do tej izby prvýkrát a zamrazilo ma. Traja ležiaci, nevnímajúci pacienti, z ktorých vytekajú/sú im odsávané všetky možné sekréty. Chrapot, pach pri prebaľovaní, a zvieravý pocit pri pohľade na tie telá - pretože nič než úbohé, boľavé telo z tých ľudí už nezostalo. Nereagujú na oslovenie, jedine na bolesť. Spomínam si na Dostojevského výzvu: ,,Pokloň sa, na všetky štyri strany sa ukloň veľkému ľudskému utrpeniu!"

Pomáham sestre pichnúť jednému z nich kanylu, nejde to, má žily v hroznom stave. Snaží sa odtlačiť jej ruku, stená a ja mám čo robiť, aby som ho udržala. Mračí sa, musí ho to bolieť. Snažím sa ho chlácholiť, pohladím ho voľnou rukou, bohvie, či to je schopný vnímať. Kanyla je v žile a ja odchádzam skontrolovať ďalšieho. Leží tam už druhý týždeň, a sestry ho volajú ,,čekatel". Čaká na smrť. Vzdelaný muž, aspoň tak to má podľa titulu v karte. Starý pán, bez nádeje na zlepšenie. Leží, chrčí, drény a katétre odsávajú sekréty a privádzajú výživu. Načo? To je prvé, čo ma napadne. Aby mu ten finiš trval dlhšie? Som pri pohľade naňho zrazu hrozne naštvaná. Viem, že lekári ho pri živote podľa zákona udržovať musia, aspoň podávaním výživy. Viem, že sestry sú povinné zaistiť mu pokiaľ možno životné funkcie. Mám sto chutí infúziu zastaviť, ale je mi jasné, že na to nemám právo. Podľa zákona nie. A podľa svedomia? Ktovie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dívam sa naňho každý deň, v štvrtok som ho vo chvíľke voľna skúsila párkrát pohladiť a jemne osloviť menom. Zdalo sa mi, že na okamih pohol očami, ale možno to bola len autosugescia. Jeho agónia trvá až do piatku rána, kedy doktorka pri rannej vizite konštatuje smrť. Vstávam a ponúkam sa mladej sestričke, že jej pomôžem s prípravou tela. Sama som zvedavá, či to vydržím. Pracujeme rýchlo, chvíľami premáham nevoľnosť, ale ide to. Pripravíme telo na prevoz na patológiu a ja čakám pri tele na sestričku s papiermi, aby sme spísali zoznam osobných vecí. Dívam sa mu do tváre a potichu šeptám jedinú modlitbu, ktorú dokážem vysloviť: ,,Requiem aeternam..." Letmo nad hlavou urobím vo vzduchu znak kríža, akosi reflexne. Hoci kdesi v mozgu mi vŕta otázka, či niekde vo vesmíre je niekto, kto toto konkrétne utrpenie videl. A či toto je to, čo pre tohto človeka plánoval. Netuším. Telo za dve hodiny odvezú a ja v zhone na nasledujúcich pár hodín zabudnem na to, čoho som práve bola svedkom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poobede končím službu a odchádzam. Po ceste premýšľam, toho pohľadu na úbohé, zničené, staré telo sa neviem zbaviť. Neotriasla mnou smrť, ale to, čo jej predchádzalo. Vždy som bola presvedčená, že žiaden človek nemá právo ukončiť život inému človeka, ani zo súcitu. Ale viem, že ak by som takto videla trpieť zviera, neváhala by som ani minútu. Nechcem vyzývať na zlegalizovanie eutanázie. A neviem, kde je v tomto prípade pravda a čo je správne. Len sa mi zdá, že moje jednoznačné, premyslené a dobre formulované morálne presvedčenie sa rozsypalo pri pohľade na to, ako môže umierať človek. A viem celkom jasne, že takto zomrieť nechcem. 

Ďakujem pánovi, ktorý dnes ráno na oddelení zomrel, za to, že mi vďaka nemu bolo umožnené vidieť doteraz nepoznaný kus reality. Odpočívajte v pokoji - konečne!

Alžbeta Harárová

Alžbeta Harárová

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  27x

Medicína, šport, knihy, čierny humor. Zoznam autorových rubrík:  Academic lifeSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu