Dánske selanky: o intelektuáloch, o Rumunoch a o vode

Autor: Alžbeta Harárová | 17.8.2016 o 23:00 | Karma článku: 11,23 | Prečítané:  3098x

Mám bakalára z molekulárnej biológie, študujem medicínu, hovorím tromi cudzími jazykmi, z toho z dvoch mám štátnice. Som intelektuál od kosti. Naozaj dôležité veci som sa však nenaučila na prednáške, ale na farme v Dánsku na poli.

Dospelosť sa dá definovať rôzne. Odsťahovanie sa od rodičov, svadba, narodenie vlastných detí, hypotéka...Moji rodičia definujú dospelosť ako moment, kedy si uvedomíte, že v chladničke nie je nič, čo ste tam sami nevložili. Moja vlastná verzia (napriek bolestnému praktickému overeniu platnosti chladničkovej hypotézy) definície dospelosti pochádza z leta po maturite: dospelosť je, keď ráno o piatej stojíte na poli uprostred Dánska, je vám zima (o piatej ráno je zima aj v lete, fakt), máte hlad (skúste sa schválne niekedy najesť o štvrtej ráno) a v ten moment vám naplno dôjde, že ak tento deň a potom každý deň v priebehu nasledujúcich 3 mesiacov nezarobíte dostatočné množstvo peňazí, tak sa vaše vysnené štúdium v Prahe nekoná, pretože proste nebudete mať z čoho zaplatiť kolej a jedlo. A v tej chvíli vám, hviezde gympla, medailistovi z medzinárodnej olympiády, hrdému majiteľovi jazykových certifikátov a vôbec intelektuálovi od kosti dôjde, že vám práve skončilo detstvo.

Melancholická polovica mojej osobnosti v tej chvíli vytiahla pomyselnú vreckovku a začala si utierať slzy. Cholerická polovica vytiahla miesto vreckovky chirurgické rukavice, kľakla si do lajny a začala zberať hrach. Stredobodom môjho života sa totiž stal hrach, lajny a predovšetkým kilá (ono platiť totiž zber inak ako úkolovo je samozrejme hovadina: jedno z základných evolučných poznatkov je fakt, že človek - ako každý iný tvor - je od prírody lenivý).

Ten prvý deň si pamätám dodnes. Strávila som na poli 11 hodín a nazberala 42 kíl (áno, mizerný výsledok). Bola som zúfalá. Moje dve staršie sestry sa drinou na tých istých poliach prehrýzli celou výškou a ja, neskrotne súťaživý typ, som samozrejme vedela, aký bol ich rekord (256 resp. 302 kg za deň). Zničená, ubolená a ešte viac hladná než ráno som sa dotiahla na karavan (pretože ak ste skutočný drsňák a hustoprísny krutozberač, tak tie tri mesiace vydržíte aj v karavane). A začala som počítať: 42 kg za 11 hodín, to je 84 kg za 22 hodín. Bez pauzy. Sakra. A v tme sa zbierať asi nedá...S trochou hanby priznávam, že svoje výpočty som ukončila prepadnutím sa do hlbín depresie a oddaním sa farbistým predstavám seba ako zametám Václavák a po šichte okusujem suchý rohlík v kartónovej krabici pri Karlovom moste. Ale pretože som melancholik len spolovice a hlavne som po tatínkovi tvrdohlavá ako mulica, druhý deň som na tom poli stála znovu. Deň mal podobný priebeh a podobný výsledok i podobne depresívnu dohru v karavane.

Štvrtý deň som zberala vedľa starého Rumuna. Mal odhadom okolo 60 rokov, tvár poznamenanú rokmi driny a zreteľne kríval. A áno, zberal tak trikrát rýchlejšie než ja. Štvalo ma to, makala som ako fretka, tiekol zo mňa pot a pauzy na toaletu som skrátila tým, že som tam i naspäť šprintovala. Zúrila som. ,,Na čo, do hajzlu, je, že viem naspamäť celé pasáže z Dostojevského, Duerrenmatta a Čapka, že rozoznám od seba Moneta a Maneta a poznám význam slova ,,kongruentný" a ,,archetyp", keď sa nedokážem naučiť zberať jeden s.kurvený hrach?!" Ten deň bolo hrozne teplo, vypila som skoro všetku vodu a nechávala som si vo fľaške cca 2 deci na najhoršie chvíle (na poli nikdy neviete, ako dlho tam budete, môže to byť hocičo od 6 do 15 hodín). Okolo tretej poobede ma starý Rumun lámanou nemčinou oslovil: ,,Kollege, Deutsch?" Kývla som, pretože na viac som nemala energiu, a tiež preto, že som mala strašne sucho v ústach. ,,Kollege, Wasser?" Zamyslela som sa. Nepoznám ho, vody mám len trochu a ak sa napije z mojej fľaše, ja už z nej piť nebudem, aj keby bol charakter a niečo mi tam nechal. Takže ak mu tú vodu dám, do večera budem smädná, čo vzhľadom k tomu hicu a námahe predstavovalo vcelku martýrium. Chystala som sa pokrútiť hlavou, ale ten pohľad na starého chlapa, ktorý drie ako otrok na poli, zrejme prebudil prikázanie o láske k blížnemu, síce zaprášené ale predsa len niekde uložené z 20 rokov katolíckej výchovy. Prikývla som a podala som mu fľašku. Vzal si ju, usmial sa a vo chvíli, kedy polovicu odpil a zvyšok mi podával späť, sa ozvalo mohutné ,,Finish!". Na ten deň bol koniec. Rumun sa usmial. ,,Kann ich fertig machen?" Kývla som, tentokrát tiež s úsmevom. Dopil vodu, podal mi prázdnu fľašku a povedal: ,,Morgen bringe ich dir Red Bull."

Na ďalší deň mi ten energeťák naozaj priniesol. Chviľu sa na mňa díval. ,,Du schnell arbeiten, das ist gut, aber Technik schlecht." (Okrem iného som sa to leto naučila rozumieť nemčine bez použitia akejkoľvek formy gramatiky). No, to viem sama, že mám zlú techniku, krucinál! A potom si ten starý Rumun kľakol vedľa mňa a celý deň ma učil zberať. Na ďalší deň znovu.  A potom znovu. O mesiac ma na tom poli miesto sarkastických rumunských úsmevov čakalo každé ráno bodré ,,Morgen, Kollege!". Starý Rumun sa ma pri každom náhodnom stretnutí na poli spýtal ,,Wie viel?" Tak po dvoch týždňoch to bolo viac, než mal on. Potom jedného dňa to bolo 200 kíl. A jedného dňa 304 kg (to je v zberačskej komunite mimoriadny výkon porovnateľný s osemtisícovkou medzi horolezcami, ale mňa samozrejme tešilo hlavne to, že to bolo o dve kilá viac než rekord mojej staršej sestry :-)). Keď to rumunský kámoš počul, usmial sa. ,,Du gut arbeiten, sehr gut." Dodnes ma žiaden kompliment nepotešil viac...

To prvé leto som nakoniec zarobila dosť na celý rok v Prahe. Na farmu sa cez prázdniny vraciam, zaplatila som si z tých peňazí všetky životné náklady počas bakalára a našetrila dosť na klinické stáže, na ktoré môžu medici chodiť po ukončenom treťom ročníku (týmto dúfam, že jednak tretí ročník, ktorý mi v októbri začína, úspešne dokončím, a jednak, že sa na nejakú tú stáž dostanem). Pevne dúfam, že je to posledné leto počas štúdia, ktoré trávim na poli. Okrem peňazí, chronických bolestí chrbta a syndrómu karpálneho tunelu na ľavej ruke mi dánske pole dalo pár lekcií. O vytrvalosti a zaťatých zuboch, napríklad. A tiež si do smrti budem pamätať, že rozdeliť sa o vodu sa niekedy sakramentsky vyplatí!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Pred Zalom opustili Smer viacerí zakladatelia

Europoslanec Boris Zala zo Smeru požiadal o prerušenie členstva. V strane sú z neho sklamaní a vyťahujú jeho plat v Bruseli.

TECH

Europa má obrovské gejzíry. Život môžeme hľadať bez vŕtania

Vedci pozorovali možné vodné gejzíry.

TECH

Veterinári: Nekupujte mopslíkov a buldočkov, trpia stále viac

Rozsiahle kríženie zväčšuje zdravotné ťažkosti.


Už ste čítali?