reklama

Ecce Homo

To, čo sa s človekom deje od chvíle, kedy nad ním lekár tlmeným hlasom prenesie smerom k sestre formulku: ,,Exitus, čas... až do chvíle, kedy je jeho telo zriadencom pitevne vydané pohrebnej službe, je stelesnením ,,égalité.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Pohľad na nahé telo ležiace na kovovom pitevnom stole je na prvý pohľad desivý. Na rozdiel od tiel, darovaných za účelom anatomickej pitvy, tieto telá nie sú minimálne rok naložené vo formaldehyde, orgány sa neodfarbia a nestvrdnú, ich pach nie je prekrytý ostrým zápachom formaldehydu. Ten, komu toto telo patrilo, nie je mŕtvy dlhšie než 48 hodín. A vyzerá veľmi reálne. Nie je to preparát, ale človek. Mŕtvy, ale predsa človek. A pri všetkej snahe o zachovanie profesionálneho odstupu, akademického záujmu a intelektuálnej zvedavosti, má človek pri tom prvom pohľade trochu sucho v ústach. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvý rez situáciu mení: väčšina študentov očakáva ypsilonový rez, ako ho poznáme z filmov a kriminálnych seriálov. Rez sa ale spravidla vedie od spony lonovej kosti až ku krku priamo, takže vždy nasleduje skoro vyčítavá otázka na patológa, prečo nekrája mŕtvolu tak, ako sa patrí. Patológ vysvetľuje (zvyk, menej práce pri záverečnom zašití, ypsilonový rez neuľahčuje prístup ku krčným štruktúram...) a prvotný pátos je nahradený čistým záujmom (pre slabšie povahy intenzívnym sledovaním škvrny v ľavom dolnom rohu pitevne).

Ako pitva postupuje, stiahnuté hrdlo a suché sliznice miznú (rovnako ako miznú z miestnosti slabšie povahy, ktorým došli škvrny na stenách na pozorovanie). Svojím spôsobom je pohľad na pitvané telo upokojujúci. Človek má pocit, že si môže doslova siahnuť na základnú etickú premisu o rovnosti ľudí. Ten človek, ktorý ešte včera existoval, je preč a s ním všetko, čo kedysi znamenal. Vzdelanie, profesia, počet bytov, detí, kilometrov, ktoré ubehne za 12 minút a metrov, ktoré zapláva za 2 minúty: to všetko je preč a zostáva pár desiatok kíl kostí, svalov, tuku a orgánov, v ktorých sa teraz po lakte hrabe pitevný asistent.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A napriek tomu sa k tomu komplexu tkanív všetci do jedného chováme s bazálnou úctou z jediného dôvodu: ešte včera to bol živý človek. Poznáme jeho meno, vek a predpokladanú diagnózu. Plus nejaké informácie o slede udalostí, ktoré ho priviedli z bytu cez centrálny príjem nemocnice a konkrétne oddelenie až na spomínaný kovový stôl. To je všetko. Napadá mi, že keby bol tento človek vedec, tak by Hirschov index a počet publikácii nemal vytetovaný na čele. Keby to bol právnik, nemal by tam vytetovaný počet vyhraných prípadov. Lekári tam pravdepodobne nemajú písaný pomer ľudí, ktorých odtiahli hrobárovi z lopaty, a ľudí, ktorým naopak do hrobu celkom výrazne pomohli. Programátori tam zrejme nemajú vystavený svoj najelegantnejší kód. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To, čo sa s človekom deje od chvíle, kedy nad ním lekár tlmeným hlasom prenesie smerom k sestre formulku: ,,Exitus, čas..." až do chvíle, kedy je jeho telo zriadencom pitevne vydané pohrebnej službe, je stelesnením ,,égalité". Robespierre by bol nadšený, Marx by premáhal dojatie a meritokrati hnev. Význam ľudských činov končí na začiatku pitevného traktu. Možno.

Šťastím väčšiny ľudí je nedostatok času na podobné úvahy (scrollovanie Facebooku existenciálne úvahy poráža na hlavu a nič moc sa s tým nedá robiť) a nedostatok expozície morbídnym situáciám (vôbec je zaujímavé, že čím viac sa kolektívne snažíme úzkostlivo sa smrti vyhýbať, tým brutálnejšie točíme filmy a tým populárnejšie sú adrenalínové športy). Pre ostatných existuje riešenie v religiozite a neotrasiteľnej viere v to, že po smrti čaká tých dobrých kompenzácia za všetko svinstvo, čo museli prežiť, a všetky tie roky utrhovania si pôžitkov od huby a premáhania pokušení v mene vyšších ideálov. Naopak tí zlí si to pôjdu pekne vyžrať. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Viera v absolútnu spravodlivosť aspoň po smrti je nepochybne upokojujúca, problém majú tí z nás, ktorí ju v sebe neobjavia, bárs by celý deň prinášali obetiny a vzývali Alaha. Pre nás story končí vo chvíli, kedy nám sestrička na pomaly chladnúce stehno fixou napíše meno, dátum narodenia a čas smrti. S telesným teplom do pár hodín zmizne všetko, kvôli čomu sme potili krv, brali si hypotéky, robili nadčasy a nemohli v noci spávať. Ako prevenciu melanchólie vyvolanej predstavou vlastného tela ležiaceho na tom určite nepríjemne studenom pitevnom stole máme miesto metafyziky panáka a antidepresíva, a vďaka bohu za to (sic!). 

Alebo na to môžeme ísť ešte opačne: ak je hodnota každého z nás v tom pitevnom finále rovnaká a na našich činoch absolútne nezávislá, potom sa ňou nemusíme zaoberať. To, čo nás definuje, sa odohrá medzi narodením a konštatovaním exitu. Medzi ranným nadávaním na budíka a večernou pusou na dobrú noc. Medzi začiatkom meetingu a jeho koncom. Medzi prebehnutím štartu a cieľovou rovinkou. Ak pre mňa story končí vo chvíli, kedy ma nejaká mladá sestrička zabalí do igelitu a pošle patológom/pohrebnému ústavu, tak to jediné, na čom naozaj záleží, je dej toho môjho príbehu. Moje nahé telo na pitevnom stole nebude mať na čele vytetovaný zoznam mojich činov. O dôvod viac niečo robiť proste preto, že mi to príde dobré. 

To ale nevylučuje toho panáka...

Alžbeta Harárová

Alžbeta Harárová

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  27x

Medicína, šport, knihy, čierny humor. Zoznam autorových rubrík:  Academic lifeSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu