Čo poviete, až Vám prinesú účet za čas?

Autor: Alžbeta Harárová | 5.11.2017 o 2:05 | Karma článku: 5,02 | Prečítané:  1020x

Knihy o time managemente považujem za zvlášť pikantný spôsob zabíjania vlastného času. Miesto x-tej prednášky o to-do listoch potrebujeme, aby nás občas niekto pekne nakopal (viete kam). Môže to byť napríklad finišujúci pacient.

Posledný deň mojej stáže na pediatrii bol trochu iný. Miesto malého organizmu s hyper-protektívnou maminkou a uhrančivým tabletom nám bol pridelený dospelý človek. V určitom zmysle bol viac dospelý, než my všetci dohromady. Mal necelých 19 rokov, vážil necelých 35 kíl a všetkým nám bolo jasné, že finišuje. Bavil ma jeho dokonalý čierny humor, ktorý nenechával priestor pre ľútosť. (Bolo to pred voľbami, takže sa konverzácia stočila na túto tému. Kolega nie úplne duchaplne poznamenal, že keď má teda už 18, tak by mu mohli priniesť urnu k lôžku. ,,To abych si jako vybral, jo?” zareagoval bleskovo pacient a vzniknuté rozpaky rozptýlil širokým úškrnom).

Bol to mladý muž s vrodenou chorobou, ktorú súčasná medicína nedokáže liečiť (cystická fibróza), po transplantácii pľúc, ktoré jeho imunitný systém začal po relatívne krátkej dobe ničiť a všetky snahy o zvrátenie procesu zlyhali. Pľúcne funkcie vytrvalo klesali a jeho koniec bol otázkou času. Dosť krátkeho času. Stačilo pár viet a bolo mi jasné, že predo mnou leží inteligentný mladý muž s čiernym humorom presahujúcim ten môj (a to je čo povedať), ktorému je absolútne jasné, čo bude nasledovať. Ten deň sme s pár kolegami s ním hovorili možno 15-20 minút. Za celú tú dobu som v jeho tvári nevidela sebaľútosť, zúfalstvo alebo strach. Díval sa smrti do očí a mal pritom menej vydesený výraz než väčšina ľudí v čakárni u zubára.

O dva týždne neskôr som sedela s lekárom z transplantačnej jednotky v jeho kancelárii a rozoberala plán projektu, ktorý sa snaží objasniť detaily imunitnej reakcie, vedúcej k zničeniu transplantovaných pľúc. Prechádzali sme zoznam cca stovky pacientov. Bolo medzi nimi aj meno toho chlapca z pediatrie. Lekár sa uňho zastavil. ,,Tady bude potřeba doplnit kolonku délka přežití. XY zemřel minulý týden.” Trochu mi zacukalo lícnymi svalmi, ale potom sme pokračovali vecne v diskusii, rozobrali sme laboratórne vyšetrenia toho chlapca a plán, ako by nám mohli v projekte pomôcť.

Paradoxne sa mi v nasledujúcich dňoch nevybavila pri spomienke na to celé jeho tvár, ale pohľad na excelovskú tabuľku. A v nej kolónka dátum narodenia a dátum úmrtia. A rozdiel medzi nimi. Necelých 19 rokov. Z toho väčšina času prežitá v nemocnici, absolvované celé martýrium okolo transplantácie, pár mesiacov trochu lepšieho dýchania, potom kolotoč rejekcia/nemocnica/doma/rejekcia/nemocnica...to celé x-krát. (Pre detaily ohľadom cystickej fibrózy odkaz na stránku pacientského klubu ČR: http://www.cfklub.cz/).

Okrem obdivu voči nadhľadu a neskutočnej odvahe, s akou ten chlapec čakal na koniec, o ktorom dobre vedel, že je stále bližšie a bližšie, ma obraz tej excelovskej tabuľky naplnil výčitkami.

Tie výčitky sa netýkali príčiny a zmyslu tej udalosti, ktorá je v dennom provoze motolského kolosu marginálnou epizódou a v bežnom živote jednej rodiny zemetrasením, po ktorom nič nezostane tak, ako predtým. O zmysle toho celého sa neodvažujem uvažovať (ale v spravodlivého boha sa potom verí fakt dosť ťažko).Týkali sa času. Ceny času. Človek o nej počuje všade. Stovky knižiek o time managemente, desiatky aplikácií s ešte o kúsok elegantnejším vzhľadom to-do listu, kvantá prednášok o tom, ako skoncovať s prokrastináciou. Žiť život naplno a carpe diem a celý ten motivačný bullshit (s prominutím). Lebo s novou super aplikáciou vo Vašom iPhone budete ešte o kúsok efektívnejší a bude z vás super manažér a vôbec.

Fajn. Nič proti. Ale cez všetky tie motivačné hlášky má Facebook cez dve miliardy aktívnych užívateľov (to nemá byť pokrytecké brojenie proti nemu, tiež ho mám).

To, čo mi na celej tej udalosti s 18-ročným pacientom, ktorý si potiahol fakt, ale fakt zlé karty (a uhral s nimi minimálne bravúrny záver) prišlo najviac nefér, bol čas. Prečo ja, na vrchole fyzických síl a kostnej denzity, môžem večer piť s milovaným človekom koňak a zvažovať, ktorú z rady skvelých možností využiť, do ktorej krajiny sa presťahovať a koľko mať detí – to celé s pocitom, že nám patrí všetok čas sveta? Zatiaľ čo tento chlapec a tisícky jemu podobných môžu po večeroch uvažovať, ktorým vchodom ich za pár dní odvezú.

Celé to pôsobí apriori nefér. A možno to naozaj je. Asi by šlo napísať nestráviteľný filozoficko-teologický traktát o zmysle utrpenia, vlastne nepochybujem, že už napísaný bol. Neviem ako iným, ale mne je to k ničomu. Napadá mi, že by sa dal urobiť akýsi myšlienkový experiment:

Predstavujem si, že mi pri narodení bol niekým (neviem kým a nehodlám to skúmať) na účet prevedený určiý objem času. Pre zachovania správnej dávky adrenalínu sa priebežná spotreba času síce eviduje, ale jeho absolútne množstvo nie. Až obnos miniete, milí ľudia z patológie sa o vás pekne postarajú. Vás bude ale ešte čakať jedna povinnosť – vyúčtovanie. A teraz si predstavte, že vyúčtovanie nebudete robiť pre finančák. Predstavte si, že ho budete robiť pred tým 18-ročným chlapcom. Až sa vás spýta, čo ste urobili s časom, čo mu odpoviete? Nie s tým metafyzickým časom, ale konkrétnym – s dnešným večerom, víkendom, týždňom? S práve uplynulou hodinou? Je ten čas naplnený niečím, na čo sa nebudete hanbiť ukázať pred niekým, kto ho dostal tak zúfalo málo?

Veľmi ten experiment odporúčam. Dosť výrazne zefektívňuje prácu. Aj keď Mark Zuckerberg by Vám ho asi neodporúčal.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Má o víťazstve pravdu Fico alebo Sulík? Odpoveď im môže dať Hlina

V okresných štruktúrach SaS majú výhrady.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Voľby vyhrali všetci. Hľadajú sa porazení

K víťazstvu sa hlásia skoro všetci.


Už ste čítali?