Kuciakova generácia a jej dlh

Autor: Alžbeta Harárová | 7.3.2018 o 1:11 | (upravené 7.3.2018 o 1:41) Karma článku: 10,77 | Prečítané:  10784x

Pri pohľade na zábery z pohrebu Jána Kuciaka ma zaujalo jedno číslo. Rok narodenia na kríži na jeho hrobe. 1990. Rovnako ako mnohí z nás, on už nezažil komunizmus. Rovnako ako my počas novembra '89 ešte neexistoval.

Dospeli sme. My, ľudia, ktorí komunizmus nezažili už ani v pôrodnici. Celá generácia dospelých ľudí. Môže to znieť pateticky, ale po tom uplynulom týždni sa mi ,,Kuciakova generácia” zdá byť celkom vhodným názvom.

Sme privilegovaní. Možno viac, než sme schopní si uvedomiť. Narodili sme sa do sveta, kde nás rodičia nemuseli odmalička učiť, že na verejnosti máme držať hubu, lebo ten milý ujo sused je možno eštebák. V škôlke sme na stene mali obrázok krtečka a nie pioniera s jemne sfetovaným pohľadom. V prvej triede viseli na stenách obrázky detí miesto portrétu Lenina. Na prvom stupni základky sme sa učili anglicky miesto ruštiny. Takže teraz väčšina z nás zvláda hovoriť plynule a s akceptovateľným akcentom (akurát azbuku väčšinou nedávame).

Prvé väčšie peniaze sme často zarobili niekedy v 16 rokoch na brigáde vo Švajčiarsku. Prišlo nám to prirodzené, rovnako ako rozhodovanie, či v lete pôjdeme na stáž do Británie, do Nemecka alebo do Štátov (aj s určitou dávkou sebaľútosti, že Japonsko tento rok nevyšlo). Kamaráti vo štvrtok večer hospode na pive zabookujú letenku na Island a v sobotu ráno si robia selfíčka s gejzírom. Je to normálne. Pre nás.

Pri pohľade na generáciu mojich rodičov – ročník 1950, resp. 1952 – sa vo mne spájajú dve hlavné emócie: ľútosť a obdiv. Prežiť škôlku v desivej atmosfére monstrprocesov, nasávať s materským mliekom atmosféru strachu, robiť si v 18ke vodičák a v rovnaký mesiac na vlastné oči sledovať ruské tanky, ako v uliciach zadlávili väčšinu nádejí do zeme. Oženiť sa a vedieť, že z tej konferencie v západnom Berlíne je treba sa dobrovoľne vrátiť späť do železnej klietky, pretože opak by znamenal už nikdy manželku nevidieť. Každý deň vstať a ísť do zle zaplatenej a nudnej práce, pretože z univerzity/akadémie/predchádzajúcej práce boli odídení pre nevhodný kádrový profil. Zúfalo chcieť cestovať, čítať knihy o Alpách a nemôcť v nich liezť.

Mama raz hovorila, že ako vysokoškoláčka sa zvykla prechádzať okolo Devínu. Dívala sa na druhý breh Dunaja do Rakúska a tá vzdialenosť sa jej zdala byť porovnateľná s Egyptom. Neprekročiteľná. Dívala sa na zrúcaninu hradu v Hainburgu (20 minút autom z centra Bratislavy) a rozmýšľala, či niekedy v živote bude môcť ten hrad vidieť zblízka. (Videla. Pred 5 rokmi, keď sa do Hainburgu presťahovala jedna z mojich sestier). Svet, ktorému my, narodení po 1990, už nemáme šancu rozumieť.

Lenže akokoľvek nepredstaviteľný je pre nás ich vtedajší svet, oni si ten náš súčasný predstaviť dokázali. Pretože to oni, generácia našich rodičov, nám ten náš súčasný svet vydupali. Zavretí na 49 035 km2 marazmu dokázali nezatrpknúť a vidieť možnosť iného sveta – toho nášho. Toho, v ktorom couchsurfujeme v Texase, stážujeme v Londýne a pracujeme v Paríži. My sme k tomu neprispeli ničím. Neexistovali sme. To pre nás, vtedy ešte neexistujúcich, mrzli a nechali sa mlátiť esenbákmi na námestiach. Sme privilegovaní – a nemáme na tom najmenšiu zásluhu.

Máme sa lepšie, než ktorákoľvek generácia pred nami. Za to, že nám bolo umožnené vyrásť v slobodnom svete, niečo dlhujeme. Generácii pred nami a aj generácii po nás. Je čas začať ten dlh splácať. Kuciak už ho splatil. S úrokami.

Človek sa nemusí vrhať pod tanky ani mávať kvérom, ani nemusí (väčšinou) prísť o život. Pre začiatok stačí ,,bojovat s tím zlem, na které člověk právě stačí”. Pre mňa a mnoho ďalších ľudí to znamená obetovať čas a pohodlie a v piatok v Bratislave alebo inde dať najavo, že si dokážeme predstaviť Slovensko, za ktoré sa nebudeme musieť hanbiť. Pre iných ľudí to môže znamenať niečo iné. Nezabúdajme – sme generácia, ktorá žije na dlh. Kuciakova generácia. Tak nech sa za nás nemusí hanbiť!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Príbehy, ktoré odlíšia pravdu od klamstva, môžu stáť život

Prejav šéfredaktorky SME Beaty Balogovej na odovzdávaní medzinárodnej Ceny Alfreda Frieda pre fotografiu roka na tému mier.

SVET

Komika Billa Cosbyho odsúdili za sexuálny útok

Cosby strávi za mrežami tri až desať rokov.


Už ste čítali?