reklama

Medicína, covid a kojenec

Pred piatimi rokmi som napísala blog o kombinácii prírodovedy a medicíny: https://hararova.blog.sme.sk/c/386340/medik-prirodovedec-primed.html. Po piatich rokoch update, ako to dopadlo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Prírodovedu som dokončila bakalárkou na tému Metabolizmus leukemických buniek a pokračovala som len medicínou. Malo to svoje pozitíva - napríklad sa mi uvoľnil čas na lezenie a šport celkovo, mala som aj viac času na prácu a začala som prekladať a učiť v niekoľkých jazykovkách. Tiež sa dalo celkom rozumne stážovať v nemocnici. Po nejakej dobe to ale začalo byť trochu fádne, takže v lete medzi 5. a 6. ročníkom prišlo vôbec najväčšie spestrenie akademického života (a života vôbec) - 3330 gramový vrieskajúci exponát praktickej pediatrie. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hypochonder by proxy

Obstarať si dieťa ako medik v závere štúdia má tú nevýhodu, že tou dobou už poznáte desiatky exotických chorôb, ktoré by vaše dieťa mohlo mať a súčasne máte prakticky nulové skúsenosti, ktoré by vám umožnili dospieť k záveru, že dieťa je zdravé a vy paranoidný. Táto kombinácia takmer nevyhnutne vedie k tomu, že u svojho dieťaťa pozorujete v podstate už od narodenia v priemere jednu až dve vzácne choroby týždenne.

Našťastie dcérin pediater mal dosť rozumu a životných skúseností na to, aby pochopil, že sa jedná o upgradovanú verziu zvláštnej choroby, ktorá prepadne takmer každého študenta medicíny najneskôr v treťom ročníku. V tom období totiž trávia medici toľko času zahrabaní v patológii, že by v tom bol čert, aby si niekoľko obzvlášť nepríjemných chorôb nediagnostikovali. Ja som v priebehu medicíny u seba pozorovala postupne príznaky roztrúsenej sklerózy, Hodgkinovho lymfómu a tuberkulózy. Ale tesne pred skúškou z patológie som bola naklonená uveriť už aj tomu, že moje časté návštevy toalety sú podmienené zväčšenou prostatou...Problém vymizol okamžite po skúške z patológie a tak som usúdila, že skôr než zväčšenou prostatou trpím predskúškovou mikčnou neurózou (môj terminus technicus, ktorý sa určite raz dostane do učebníc psychiatrie).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dcéra teda vďaka rozumnému pediatrovi, krotiacemu fantázie neurotickej matky neabsolvovala žiadne invazívne vyšetrenia, šťastne sa psychomotoricky rozvíjala a prosperovala.

Interna

Po prvej pohodovej štátnici z gynekológie a pôrodníctva – komisiu tvorili traja muži, ja som bola 3.5 mesiaca po pôrode a dospela som teda k názoru, že minimálne na otázku ,,kolegyně, co víte o vaginálním porodu” môžem spokojne odpovedať: ,,no určite viac než vy, pánové” prišla na rad interna a mne sa tým pádom čas na vymýšľanie imaginárnych dcériných chorôb zredukoval na minimum. Skúsenosť z pôrodnice mi pri učení sa napríklad nefrológie bola celkom nanič a dni sa zredukovali do cyklu: ráno poklus na oddelenie, poobede niekedy seminár, poklus domov, vziať dcéru na prechádzku, dúfať, že zaspí a vybaliť skriptá na lavičke. Bohužiaľ to bolo okolo Vianoc a ja som postupne pri študijných prechádkach nadobúdala pocit, že mi pri listovaní v skriptách odmrznú prsty. Po prechádzke dcéru aspoň na chvíľu odovzdať babičke alebo partnerovi a šprtať sa v izbe vedľa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S blížiacim sa termínom štátnice som sa snažila aspoň niektoré poobedia stráviť pár hodinami v knižnici, zatiaľ čo dcéra bola s babičkou alebo s partnerom. Ak som mala pri šprtaní sa na skúšky na dvoch fakultách naraz dojem, že viem, čo znamená efektívne štúdium, tak táto fáza mi ukázala, že bol nesprávny. V tých pár hodinách v knižnici som zistila, ako efektívne sa vie človek šrotiť, ak vie, že doma ho večer čaká varenie kašičiek, kúpanie, nekonečné uspávanie a niekedy medzi desiatou a jedenástou sa dostane k interne, na ktorú ale už nebude mať príliš energie. A teda čo neurobí v priebehu tých pár hodín v knižnici už neurobí vôbec. Mať takúto skúsenosť rovno na začiatku medicíny, tak som si k tým dvom fakultám mohla pokojne strihnúť ešte matfyz.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bez extenzívnej pomoci oboch babičiek a partnera by každopádne konkrétne interna bola s ani nie polročným prckom realizovateľná len veľmi problematicky, resp. nebola by realizovateľná vôbec. Stáže začínali skoro, občas sa slušne natiahli a bez možnosti home office partnera a ochotnej babičky by som čiste fyzicky nemala šancu ich odchodiť. Táto fáza ma ale vyliečila z hypochondrie by proxy. Nemala som na to čas ani energiu a v podstate som dospela k názoru, že dieťa, ktoré prospieva, rastie a má normálny psychomotorický vývoj, je zdravé a bodka. Takže paradoxne v tomto bode bola interna skôr prínosom.

Covid19

Po interne som si hovorila, že to bude už len lepšie, chirurgia bude v pohode a pediatria je ďaleko. Omyl. Tri týždne po interne začala covid kríza. Fakulta bola uzavrená, medici v 5. a 6. ročníku dostali nariadenú pracovnú povinnosť (nakoľko etické je nariaďovať pracovnú povinnosť študentom, ktorí nikomu nič nesľubovali, to je na dlhšiu diskusiu…). Väčšina študentov na fakulte nastúpila ešte pred nariadením pracovnej povinnosti dobrovoľne v odpovedi na veľmi slušne formulovanú prosbu dekana. Viac než efektívne opatrenie teda rozkaz pracovnej povinnosti pripomínal zbytočné silácke gesto neschopného ministra zdravotníctva.

Ja som nastúpila na urgentný príjem pre dospelých. Robili sme triáž (triedenie pacientov) a výtery na covid19. Prvé dva týždne bola dcéra s partnerom u babičky mimo Prahu, nakoľko predstava, že im donesiem covid domov, nikoho z nás nelákala. Prvé dni po ich odchode, keď som sa po 12 hodinách na urgente vracala domov do prázdneho bytu a dúfala, že hlava ma tak príšerne bolí z toho, že v respirátore FFP2 sa zle dýcha a nie z covidu, zostanú suverénne jednou z mojich najhorších spomienok. Po dvoch týždňoch sme usúdili, že dlhodobo to takto fungovať nebude a jednoducho to riskneme. Partner s dcérou sa vrátili, ja som začala chodiť len na nočné a cez deň sme sa snažili prestriedať s partnerom u dcéry, aby ten druhý stihol pracovať/učiť sa.

Bolo to podivné obdobie. 1-2x týždenne som strávila 12 hodín v noci na urgentnom príjme, dopoludnie som trávila s dcérou na kolenách pred notebookom pri online výuke. Fakulta prešla dosť svižne na distančnú formu výuky. Zo začiatku nikto nevedel, ako to bude vyzerať, či dokončíme ročník, kedy budeme štátnicovať. V čase, kedy má väčšina ročníka už dohodnuté miesto a termín nástupu to nie je príliš príjemná situácia.

Ľudia sa ale chovali skvelo, napríklad sme na urgent každý deň dostávali obed a večeru zadarmo od jednej českej donáškovej služby. Správy som prestala sledovať. Z prehlásení nemenovaného premiéra o tom, ako ochranných pomôcok je dostatok a kto nemá, tomu ich privezie, sa mi totiž dvíhal žalúdok intenzívnejšie než v prvom trimestri tehotenstva (a to je čo povedať).

Postupne začínalo byť jasné, že až taká dráma to nebude, situácia sa upokojila. Koncom apríla boli povolené prezenčné štátnice. Partner sa snažil dcéru brávať cez víkend čo najviac von, takže som sa ako-tak stíhala učiť. Chirurgia teda prebehla značne ,,covidovo”.

Pediatria a finiš

Poslednou štátnicou bola pediatria, prvé dva týždne v distančnom režime, ďalší mesiac už na oddelení. Stáže ma bavili a po dlhej absencii klinickej výuky som sa tam naozaj tešila. Niekedy v polovici stáže k nám prišla jedna babička a týždeň pred štátnicou po otvorení hraníc so Slovenskom ju vystriedala druhá, takže časovo to učenie bolo rozhodne príjemnejšie než pred chirurgiou bez možnosti externého hlídání. Psychicky to ale napriek úľave z končiacej covidovej krízy bola asi najhoršia skúška. Mala som dojem, že sa už učím snáď polroka vkuse a z toho skoro dva mesiace v režime karantény, nervy mi tiekli naozaj kvalitne a vlastne obdivujem partnera, že moje pravidelné večerné semihysterické scény vydržal. Dcére behom karantény vyrástlo pár zubov, narástla a vyzerala, že sa jej morová rana v podobe covidu netýka.

Nakoniec prišla posledná štátnica, ktorá napriek nervom pred ňou prebehla extrémne pohodovo. V prváku som si hovorila, že ak raz medinu dokončím, pôjdem rovno zo štátnice do hospody sa opiť pod obraz boží. No, v reále som z poslednej štátnice utekala nie do hospody, ale domov, pretože partner musel ísť do práce a museli sme sa stihnúť pri dcére vystriedať. A vracať sa domov k dcére bolo o kus lepšie, než ísť do hospody...aj keď to v prváku bolo ťažko predstaviteľné.

Pred piatimi rokmi som sem písala, že kombinácia prírodovedy a medicíny stojí za to, aj keď sa človek občas nevyspí. Takže doplnenie: kombinácia potomka a medicíny tiež stojí za to, aj keď sa človek nevyspí skoro vôbec.

Alžbeta Harárová

Alžbeta Harárová

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  27x

Medicína, šport, knihy, čierny humor. Zoznam autorových rubrík:  Academic lifeSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu